Mirai Nikki som sa rozhodla pozrieť po niekoľkých rokoch znovu a zistila som, že ma to nebaví ešte viac, ako som si spomínala. Pozerala som to s veľkou nechuťou, často som pauzovala a v duchu som si nadávala, prečo som sa do takej kraviny pustila zas. Už som si myslela, že to dropnem, ale nakoniec som to ako tak dokázala dotiahnuť do konca. Je tu pár dôvodov, ktoré vás na Mirai Nikki môžu sprvu zaujať, nanešťastie je aj to málo prekryté množstvom hlúpostí a neznesiteľných vecí, ktoré budete na sérií nenávidieť. Kameňom úrazu sú predovšetkým postavy. A čo je horšie, 2 hlavné postavy. Predtým než začnem s odvrátenou stránkou série sa pozriem na nejaké teoretické pozitíva. K tým bude patriť asi len forma zvolených nástrojov pre hru, vizuálna časť a možno aj tá hudobná stránka. Hry o prežitie sú často odsúdené na neúspech, pretože vývoj je takmer rovnaký pri každom jednom počine zaoberajúcim sa touto témou. Nakoniec to musí skončiť tak, že jeden prežije a ostatní zomrú. To ako sa k tomu dopracujú už je proces, na ktorom sa dá zapracovať a v lepšom prípade nejak zaujať. Jednou z podmienok pre úspech sú dobré charaktery postáv, čo zrovna tomuto anime chýbalo a tak správanie postáv bolo maximálne šialené, dej moc neohúril a logickú stránku či hlbšie premýšľanie nad príbehom by ste hľadali ťažko. Bolo to pustým prizeraním sa na "zúfalé" činy výstredných postáv, ktoré boli zvolené úmyselne, pekne povedané. Pozitívom toho všetkého teda bol len prostriedok samotnej hry, podoba denníkov. Prekvapivo im nedali nejaký vedľajší vyšší význam spätý s ponaučením pre postavy, proste z toho spravili len vec/prostriedok, ktorou postavy mohli manipulovať a rozbehnúť tak nejaké dianie. Pri väčšine kúskov, čo tam vystrájali, som sa musela chytať za hlavu alebo ňou aspoň nesúhlasne krútiť. Dej na moc dlho nedokázal upútať moju pozornosť, často som od toho odbiehala a robila všeličo iné, len aby som sa k tomu nemusela vrátiť. Výrazne ma to nudilo. V zbesilom vyčíňaní pološialených postáv typu Yuno a poserútkoch typu Yuki, ktorí tvorili hlavnú dvojicu, si asi moc obľubu nenájdete. Labilná Yuno s otravným hlasom a ľahko ovplyvniteľný Yukiteru, vám nemajú čo ponúknuť. Ostatné postavy nevykazovali nejaké väčšie známky kvalít, ale našli sa tu aj isté postavy, ktoré sa tvárili na oko rozumnejšie, len im trochu rolou, ktorú museli zahrať, ten charakter pokakali. Za zmienku by stála zrejme Uryuu Minene, Akise Aru, a keby dostal viac priestoru, tak možno aj samotný Boh, Deus ex Machina. Bohužiaľ, výstrednosťou nešetrili a snažili sa postavám popridávať populárne prvky, bez ktorých by sa obišli a ich charaktery by boli zaujímavé tak či tak. Vecami ako fanservice a pod., teda vôbec nešetrili, však zaujať sa predsa nejak musí! Zvláštnosťou na tomto počine je len to, že vďaka tomu, že postavy boli nevyspytateľné, sa dej nedal moc dopredu predvídať. Nenormálnosť sa striedala so zvrátenosťou. Toto anime fakt neoplýva žiadnymi hodnotami, tu jednoducho nemajú miesto. Čo som tak postrehla, od 18. epky to začne byť už poriadne choré a posledné cca 2 epky dosť naháňali dej. Samotný koniec série ostal pomerne otvorený a som zvedavá, čo ponúkne pokračovanie v podobe OVA. Kresba rovnako populárneho charakteru ako celé smerovanie tohto anime. Animácia zrejme od štúdia Asread, ľahký nadpriemer. Vyzeralo to dobre, fighty plynulé, ale vzhľadom ku krátkosti to asi moc práce nestálo. Zle to vyzeralo len pri 25. epke. Inak som proti vizuálu nemala nič, občas im niečo ušlo, ale komu sa to nestáva, že. Hudba ladená a prispôsobená charakteru anime, rovnako ako vizuál. Svoj názor som snáď vyjadrila jasne, mali to poňať trošku inak a to najmä tak podstatnú zložku, akou boli postavy. Možno to nie je zlé anime, ale nenašla som si tu nič, čo by ma oslovilo, za mňa 3,5/10.